Je to taká „choroba“ srdca. Presnejšie srdcového svalu. Nebudem to dopodrobna rozoberať, aj tak to stále moc nechápem. V princípe ide o to, že ak sa príliš fyzicky namáham tak odpadnem. Napr. keby sa teraz rozbehnem do maximálneho šprintu, tak za 10 sekúnd ležím a vyzerám jak minútu pred smrťou. Stalo sa mi to už dosť veľa krát.
Poviem vám je to zvláštny pocit. Ako keď zaspíte. Pamäť sa mi vypne a keď sa o minútu preberiem, čudujem sa, čo tu robia tí vystrašení ľudia okolo. Potom mi dopne. Ahá, už zase? Beriem to ako rutinu. Poležím si, napijem sa, a potom dokončím deň akoby sa nechumelilo.
Najhoršie na celej tejto veci boli asi dva týždne v nemocnici. Odvtedy už nemocnice nemám rád. Najstaršie dieťa malo 8. No humus. Aspoň, že som si gitaru zobral a vyhrával som po večeroch sestričkám. Po tomto luxusnom pobyte mi predpísali nejaké tabletky. Beriem ich 3x denne. Dosť na prd . Hlavne tá o druhej poobede, na tú niekedy zabudnem. Tabletky robia to, že srdce mi bije pri záťaži normálne. Ale aj tak nemôžem ísť do maxima, aj tak by som asi odpadol. Ale celkovo sa cítim lepšie. Asi na tom niečo bude.
Možno tá choroba vyzerá ako bremeno, ale nie je to úplne tak. S nejakými menšími úpravami je to pohodka life. Na telesnej hrám len futbal, basketbal a rekreačne plávam. Nemusím tam dušu vyplúvať pri všelijakých behoch ako moji spolužiaci.
Chorobu netreba brať vždy len v zlom svetle. Niekedy sa nájdu aj pozitíva. Je to len uhle pohľadu. Netreba strácať nádej na vyliečenie.
Komentáre
Dobrý prístup
no, to nie je bohvieco
odpoved
A zas niečo zaujimavého...
no